Máš pravdu, že to je tak vnímané. Sme emočné bytosti a či chceme alebo nie, emócie v nás vznikajú a zanikajú a cítime ich. Niektorí z nás ich cítia menej, niektorí viac, niektorí sme sa ich naučili vyjadrovať, niektorí potláčať. Každý to má inak, ale emócie ovplyvňujú naše správanie, napr. v práci pri komunikácií, keď máme pred prezentáciou a kolega sa nás niečo opýta a sme nervózni odpovieme inak, ako keď sme v pohode a popíjame práve kávičku. Aj keď tú emóciu nechcem dať najavo, tak tým ako to povieme, tónom hlasu akým to povieme alebo stavbou vety, kolega to cíti a ovplyvní to zase jeho správanie voči nám. Takže tie emócie sú tam stále prítomné. 

Napriek tomu, že sa snažíme emócie potlačiť, tak ich máme a druhí ľudia vedia, že ich máme. Čo teda emócie ovplyvňujú? 

Spomenula si už komunikáciu, to je taká najbežnejšia vec, ktorú robíme v práci. Čo ešte? 

Napríklad pri rozhodovaní nám emócia pomáha buď k lepšiemu rozhodnutiu alebo naopak, keď sme nahnevaní, tak vidíme viac negatívnych vecí alebo pri príliš ťažkých emóciách by sme sa nemali rozhodovať. 

..napr. vyberáme počítač a začneme študovať fakty,  parametre a zistíme, že dva sú funkčne úplne rovnaké a vyhovujúce, rozhodneme sa potom na základe emócie, ktorý sa nám viac páči. 

Ďalej pri prokrastinácii – štúdie ukazujú, že negatívne emócie ako stres, strach a vina môžu viesť k prokrastinácií. Napr. strach, že tá úloha je priťažká alebo pocit, že máme toho veľa, nás tak zavalí, že neurobíme nič.

 Čo je to emócia? 

Páči sa mi jednoduchá definícia, ktorá nie je slovníková a to energia v pohybe (z anglického – energy in motion). Cítime to ako energiu, ktorá prechádza telom, ovplyvní nás a väčšinou tam neostáva, ale sa mení. To ako sa vzťahujeme k emóciám veľmi ovplyvňuje to, ako sme sa v rodine vzťahovali k emóciám. Ak sa vyjadrovali nahlas a stále, tak je to pre nás prirodzené, ak ste skôr z rodiny, kde sa emócie potláčali, tak to robíte aj vy. A tiež je to kultúra, okolie, média. 

Emócia má viacero zložiek, jedna je príbeh, ktorý si hovoríme počas toho, keď sa nám deje, potom je cit, ktorý je tým sprevádzaný a potom je to, čo sa nám deje v tele.  

Môžeme si povedať príklad situácie?  

Napr. keď meškáme do práce. Príbeh je to, čo si hovoríme, buď že nič sa nedeje aj keď prídem neskoro, nikto si to nevšimne, alebo naopak negatívne predpokladám, že už tam bude šéf, mám meeting a všetci už na mňa čakajú a budem mať z toho problém. Vtedy už reaguje telo, sa tak napne alebo začneme rýchlejšie dýchať a cítime nervozitu alebo strach, či rovno hnev.  

Aké poznáme emócie? 

Je ich veľmi veľa. Existuje viacero štúdii, a v niektorých našli až 135 emócií, ktoré môžeme cítiť, ale to sú naozaj také jemné odchýlky. Tie základné sú niekde vymenované štyri a niekde až osem.  Je to radosť, smútok, hnev a strach.  

 Kedy je emócia problém? 

Keď ju nevieme ovládať a narábať s ňou. Často to je vtedy, keď ich úplne potláčame, ale oni nás ovládajú a ani o tom nevieme a zistíme to až od okolia, že niečo robíme o čom nevieme, aký má základ.  

Čo s tým vieme robiť? Ako s emóciou pracovať 

Najdôležitejšie je, priznať si, že máme emócie, že nás ovplyvňujú a dennodenne si ich sledovať na tých troch úrovniach. Podľa toho, ktorá je Vám prístupnejšia. 

Existuje viacero postupov, podľa toho, ktorú emóciu riešime, ale prvý bod, aby sme s tým mohli niečo robiť je uvedomiť si a pomenovať – že teraz niečo cítime, čo to je za emóciu (radosť, smútok, hnev, strach) a uvedomiť si, čo tá emócia so mnou robí. 

Prvý krok: 

• Ako ma mení, čo si myslím (keď si nahnevaná, vidíš veci inak – aj neutrálna vec sa mi javí ako negatívna – vnímam situáciu nepriateľsky, sústreďuješ sa na krivdy//, keď som v strese/smútku, mám katastrofické myslenie// keď máš strach, vnímaš problém väčší, než je, nevnímaš všetky možnosti, ktoré máš k dispozícii),  

• Ako reaguje moje telo: môže mi biť srdce, mení sa dýchanie, sťahujem svaly – zatínam prsty na rukách/nohách, prihrbujem sa, zatínam zuby 
• Akú mám tendenciu sa správať: – utekám , bojujem, smútok: niekto sa izoluje, strach: chcem sa vyhýbať tej situácii, keď hnev: útočná, zádrapčivá 

Keď o tom viem, čiže som si pomenovala emóciu, môžem sa vedome rozhodnúť, lebo amygdala a celý limbický systém, ktorý má na starosti emócie= emočný mozog sa prepojí s racionálnou časťou mozgu, a tým získame možnosť sa na situáciu pozrieť aj racionálne. Získame väčšiu kontrolu a pochopenie situácie.  

Čiže, keď nebudem ignorovať svoje emócie, bude sa mi lepšie s nimi žiť. Získam akýsi odstup? 

Áno uvidím jasnejšie, čo sa práve deje v tej danej situácií.  

A čo ďalej, keď stále mám tú emóciu. 

Treba ju prijať. Je to v poriadku, že sa teraz hnevám alebo bojím. Pre mnohých z nás to nebolo v detstve, v rodine OK byť nahnevaná alebo smutná. Naučili sme sa to a nesieme si to ďalej. Napr. chlapi neplačú. 

Čo ak v to verím, že chlapi neplačú a neviem to akceptovať? 

Pracujem vtedy s tou ďalšou emóciou, ktorá je za tým, napr. vina. Môže to byť už komplikovanejšie na pochopenie.  

Niekedy je to s emóciami komplikovanejšie, keď si ich začneme pripúšťať a vtedy je dobré si ich preskúmať možno aj s odborníkom. 

Keď ich budeme vnímať a chápať, budeme stabilnejší? 

Stále budeme emócie cítiť ale budeme Ok s tým, že to cítime a budeme vedieť ako s tým narábať, aby to bolo v náš prospech. 

Ďakujem veľmi pekne teším sa nabudúce.